VýhodyBolo to spôsobené predovšetkým vynikajúcou pevnosťou. Pevnosť v ťahu a tlaku ocele je výrazne väčšia ako pevnosť materiálov ako betón a komponenty majú pri rovnakom zaťažení menší prierez; vlastná hmotnosť ocele je iba 1/3 až 1/5 vlastnej hmotnosti betónových konštrukcií, čo môže výrazne znížiť požiadavky na únosnosť základov, takže je obzvlášť vhodná pre projekty na mäkkých pôdnych základoch. A po druhé, je to vysoká stavebná účinnosť. Viac ako 80 % dielov sa dá prefabrikovať v továrňach štandardnou metódou a na mieste sa môže montovať pomocou skrutiek alebo zvarov, čo môže skrátiť stavebný cyklus o 30 % až 50 % v porovnaní s betónovými konštrukciami. A po tretie, je lepšia v oblasti zemetrasnej odolnosti a zelenej výstavby. Dobrá húževnatosť ocele znamená, že sa môže deformovať a absorbovať energiu počas zemetrasenia, takže jej úroveň seizmickej odolnosti je vyššia; Okrem toho sa viac ako 90 % ocele recykluje, čo znižuje stavebný odpad.
NevýhodyHlavným problémom je nízka odolnosť voči korózii. Vystavenie vlhkému prostrediu, ako je napríklad soľná hmla na pobreží, prirodzene spôsobuje hrdzavenie, po ktorom zvyčajne nasleduje údržba antikorózneho náteru každých 5-10 rokov, čo zvyšuje dlhodobé náklady. Po druhé, jej požiarna odolnosť nie je dostatočná; pevnosť ocele dramaticky klesá, keď teplota presiahne 600 ℃, na splnenie požiadaviek na požiarnu odolnosť rôznych budov by sa mal použiť protipožiarny náter alebo protipožiarny obklad. Okrem toho sú počiatočné náklady vyššie; náklady na obstaranie a spracovanie ocele pre systémy budov s veľkým rozpätím alebo výškové budovy sú o 10 % – 20 % vyššie ako pri bežných betónových konštrukciách, ale celkové náklady na životný cyklus sa dajú vyrovnať primeranou a správnou dlhodobou údržbou.
